Druhým znakom zákona je že ho vytvára autorita, ktorá má zákonodarnú moc
Druhým znakom zákona je že ho vytvára autorita, ktorá má zákonodarnú moc, či už je to jednotlivec, alebo skupina ľudí, ktorí sa podieľajú na vedení a riadení spoločnosti. Keby zákony mohol vyhlasovať ktokoľvek, prestali by plniť svoju základnú funkciu a to je vnášať do spoločnosti vnútrospoločenský poriadok a mier. Každý by si totiž vyhlásil zákony podľa vlastnej ľubovôle a tak by vnášali do života spoločnosti chaos a osobnú zvôľu. Preto zákony môže vyhlasovať iba autorita, na ktorú spoločnosť prenáša možnosť a schopnosť vyhlasovať zákony.
Zákony musia byť vzájomne náväzné a kompatibilné. V praxi to znamená skutočnosť, že zákon nižšej autority musí rešpektovať zákony vyššej autority. Ak zákon vyhlasuje autorita menšieho spoločenského útvaru – škola, podnik, obec, kraj a pod. každá z daných autorít vyhlasuje zákon pre prostredie v ktorom má zákonodarnú moc. Jej zákon má byť pre dobro svojich členov ale nesmie odporovať zákonom ktoré sú danému prostrediu nadradené – vnútropodnikovému zákonu je nadriadený zákonník práce, predpisom riaditeľa školy, alebo predpisom obecného zastupiteľstva je nadriadený zákon štátu, konkrétnym zákonom štátu je nadriadená ústava a pod.
Ďalším znakom zákona je skutočnosť, že má byť zameraný na spoločné dobro. To znamená, že jeho zákonné normy musia mať všeobecnú platnosť. Ich formulácia a dikcia musí byť čo najvšeobecnejšia, aby sa zákon vzťahoval na všetkých ľudí a na všetky situácie ktoré má upravovať. Zákon sa obyčajne nezverejňuje v konkrétnej forme, teda pre jeden prípad, alebo pre jednu udalosť, alebo pre jednu konkrétnu osobu a pod.
