George H. Sabine vo svojich Dejinách politických teórií
George H. Sabine vo svojich Dejinách politických teórií napríklad konštatuje, že: „Machiavelli ponúka extrémny príklad dvojakej morálky, jednej pre vladára (vládcu) a druhej pre súkromného občana. Vládcu posudzujú podľa jeho úspechu v udržaní si a zvyšovaní jeho moci, občana podľa sily, ktorú jeho správanie sa dodáva spoločenskej skupine. Keďže vládca je mimo spoločenskej skupiny, alebo prinajlepšom vo veľmi špeciálnom vzťahu k nej, je nad morálkou, ktorá sa má uplatňovať v skupine“ ([11], 319).
Podobný názor vyjadril aj anglický autor Alasdair MacIntyre, ktorý – k vyššie uvedenému stanovisku – dodal, že koncepcia dvojakej morálky vyplýva (najmä) z Machiavelliho „odlišovania života súkromného a verejného“ (porovnaj [12], 175). Z uvedeného vyplýva, že vladár sa vo svojom súkromí môže riadiť morálkou, ktorá je „diktovaná Bohom“, ako reprezentant štátneho záujmu sa však musí riadiť morálkou, ktorá je „diktovaná svetom“, t.j. aktuálnymi potrebami štátu, nevyhnutnosťou udržania a upevnenia jeho moci atď.
Ilustráciu takto chápanej (dvojakej) morálky nachádzame už v Machiavelliho prípravnej práci k Vladárovi, ktorou je Život Castruccia Castracaniho z Lukky.
Keď Machiavelli popisuje životnú cestu pána z Lukky a Pisy poznamenáva, že Castruccio – ako súkromná osoba – disponoval „mravmi, v ktorých prejavoval nesmiernu skromnosť, nikdy sa nedopúšťal činov a nepoužíval slov, ktoré by sa nepáčili. Bol úctivý … skromný … príjemný … a tieto vlastnosti mu umožnili získať lásku celého mesta Lukka“ ( [13], 126).
