Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov renesančného chápania človeka
Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov renesančného chápania človeka, morálky, politiky a dejín bol florentský letopisec Niccolo Machiavelli (1469 – 1527).
V tomto príspevku sa sústredíme na Machiavelliho reflexie morálky a etiky obsiahnuté v jeho prácach: Vladár, Život Castruccia Castracaniho z Lukky, Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Livia a Florentské letopisy.
Zdá sa, že metodologické východisko Machiavelliho reflexií vyššie uvedenej problematiky je zašifrované v týchto jeho slovách: „Mám v úmysle písať niečo užitočné, a preto som uznal za vhodnejšie zaoberať sa tým, ako veci v skutočnosti sú, než ako sa javia… Nevšímam si veci vymyslené, hovorím o tom, čo je pravda“ ([2], 40 – 41).
Napriek tomu, že v úvodnej časti Rozpráv o prvých desiatich knihách Tita Livia sa Machiavelli rázne rozhodol „nepozerať sa na nikoho a na nič a ísť nevyšľapanými cestami“ ([3], 157), predsa sa len žiada pripomenúť, že jeho reflexie problematiky človeka a morálky neboli v období renesancie ani prvé a ani ojedinelé.
S úsilím o nové chápanie človeka i morálky, na ktoré neskôr mohol nadviazať aj Machiavelli, sa stretaváme už v tvorbe talianskych humanistov Dante Alighieriho (1265 – 1321) a Francesca Petrarcu (1304 – 1374), prípadne v názoroch hlavného iniciátora renesančného platonizmu, ktorým bol Mikuláš Kusánsky (1401 – 1464).
