NOVOVEKÁ FILOZOFIA A ETIKA
Novoveká filozofia je štvrtým obdobím v dejinách filozofie, ktoré možno časovo ohraničiť začiatkom 17. až polovicou 19. stor. Súčasťou novovekej filozofie je i francúzska osvietenská filozofia a nemecká klasická filozofia.
Novoveká filozofia obrátila pozornosť na človeka ako subjekt poznávania. V novovekej filozofii sa ako kľúčová filozofická disciplína začala rozvíjať gnozeológia.
Hlavnými smermi novovekej filozofie (z hľadiska gnozeológie) boli novoveký empirizmus (Locke, Berkeley, Hume) a novoveký racionalizmus (Descartes, Spinoza, Leibniz).
Novoveká filozofia obrátila pozornosť na problém metódy poznávania (predstavitelia novovekého empirizmu zdôrazňovali význam induktívnej metódy; predstavitelia novovekého racionalizmu zdôrazňovali význam deduktívnej metódy).
Počiatky novovekej filozofie, a osobitne novovekého empirizmu, sa spájajú s tvorbou F. Bacona.
Francis Bacon
(1561- 1626)
Jeho tvorbu môžeme chápať ako prechod od renesančnej filozofie k filozofii novovekej.
Diela: „Veľká obnova vied“
„Nové organon“
„Nová Atlantída“
„Eseje“
