Pre úplnosť sa žiada dodať, že ani vyššie uvedené Machiavelliho
Pre úplnosť sa žiada dodať, že ani vyššie uvedené Machiavelliho chápanie vzťahu morálky a moci všetky – sémanticky aktuálne – rozmery tohoto vzťahu nevyčerpáva. Je známe, že v prípade vladára, ktorý presadzuje „štátny záujem“ (tj. upevnenie moci v štáte, resp. upevnenie moci štátu), nezávisle na tom, či sa stal vladárom spravodlivým, teda „občianskym spôsobom“ alebo sa „štátu zmocnil nezákonnými prostriedkami“, Machiavelli pripúšťa aj uplatnenie násilia, či dokonca „použitie ukrutností“4. Zároveň však upozorňuje, že aj ukrutnosť možno použiť vhodne alebo nevhodne. „Ako vhodne použité ukrutnosti“ – píše Machiavelli – „možno označiť také (ak zlo môžeme nazvať dobrom), ktoré sa urobia znenazdajky, a to z nevyhnutnosti sebazáchovy, no viac sa neopakujú, ale sa obrátia v čo najväčší prospech poddaných. Zle uplatňované ukrutnosti sú tie, ktorých pribúda, hoci ich na počiatku bolo málo, namiesto toho, aby ubúdali“ ([2], 28.).
Uvedená problematika, tj. problematika vzťahu morálky a politiky, resp. mravnosti (či skôr nemravnosti) a moci sa v plnom rozsahu premietla jednak do Machiavelliho rád vladárom a jednak do jeho názorov na vlastnosti vladárov.
Machiavelli radí vladárom, aby dobre rozlišovali „medzi tým, ako sa žije, a tým, ako by sa malo žiť“, lebo: “ten, kto si nevšíma, čo sa robí a radšej sa drží toho, čo by sa malo robiť, skôr padne, ako sa zachová. Preto vladár ak sa chce udržať, musí sa … medzi ľuďmi, ktorí nie sú dobrí … naučiť nebyť dobrý a použiť toto umenie alebo ho nepoužiť podľa potreby“ ([2] , 40-41).
