Rezervovaný postoj Machiavelliho k mravným zásadám kresťanského náboženstva

Rezervovaný postoj Machiavelliho k mravným zásadám kresťanského náboženstva vyplýval tiež z jeho presvedčenia, že medzi pôvodným obsahom týchto zásad a – dobovo aktuálnou – „životnou praxou“ je zjavný nesúlad. „Keby boli naši panovníci“ – píše Machiavelli – „udržiavali kresťanskú vieru v pôvodnom stave, ako nám ju zanechal jej pozemský šíriteľ, boli by dnešné kresťanské štáty podstatne šťastnejšie. Každý, vskutku veriaci človek, si musí myslieť, že sa neodvratne blíži koniec sveta, keď prikázania nášho náboženstva a životná prax dospeli do tak príkreho rozporu. My Taliani ďakujeme dnes cirkvi a kňazom za to, že nemáme náboženstvo, že sme skazení a naša vlasť sa nachádza v úplnom úpadku“ ( [3], 181-182).
Netreba tiež strácať zo zreteľa skutočnosť, že Machiavelli, (ako „chladnokrvný realista“), z reality svojej doby veľmi rýchlo „vypozoroval“, že tam kde nastupuje boj o politickú moc a s tým koherentná honba za majetkom, tam ustupujú aj tak pozitívne zásady, aké sú obsiahuté napríklad v kresťanských prikázaniach o úcte k rodičom, láske k blížnemu a pod. Napokon, čo iné chcel asi Machiavelli naznačiť, keď konštatoval, že : „ ľudia ľahšie a skôr zabudnú na smrť vlastného otca, než na stratu majetku“ ( [15], 76).
Napriek tomu Machiavelli na možnosti kresťanského náboženstva – podieľať sa na vlastnej „obnove“ i „obnove“ spoločnosti – nerezignoval. V tejto súvislosti napríklad konštatoval : „Nevyhnutnosť obnovy vidíme na príkladoch z nášho náboženstva, ktoré by bolo zaniklo, keby ho neboli svätý František a svätý Dominik vrátili k jeho začiatkom. Títo dvaja muži svojou chudobou a Kristovým spôsobom života znova pripomenuli jeho začiatky, na ktoré sa už takmer zabudlo. Ich nové rády boli natoľko mocné, že udržali náboženstvo aj napriek zlým príkladom necudných prelátov a hláv cirkvi. Ešte dnes žijú v chudobe a tešia sa obľube a vážnosti, že vedia ľudí presvedčiť, aké dobro je poslúchať a trest za hriechy prenechať na Boha“ ([16], 55). Tieto, či takéto úvahy o náboženstve vyústili nakoniec až do Machiavelliho tvrdenia, že: „ tam, kde je náboženstvo, môžeme očakávať všetko dobré, tam, kde ho niet, môžeme očakávať len opak“ ( [16], 57).