Transformatívna forma chápania prirodzenosti
Transformatívna forma chápania prirodzenosti. – Ľudská prirodzenosť exituje a je možné ju rozvíjať a formovať. Je treba rešpektovať isté limity prirodzených hraníc a následne je možné uplatňovať kultúrne vplyvy.
Jednotlivé uvedené teórie sa objavovali v rôznych časovom a kultúrnom kontexte a striedavo sa uplatňujú až do súčasnosti. Podľa samotného prístupu k prirodzenosti si navzájom konkurujú a vzájomne sa vylučujú.
Je pravdou, že nejaké konkrétne a finálne riešenie sa nečrtá. Je však treba povedať aj tú skutočnosť, že v posledných desaťročiach dvadsiateho storočia nastal návrat k prijatiu transformatívnej schémy ľudskej prirodzenosti, ktorá uznáva jej prirodzený podklad, ktorý robí z človeka prirodzené bytie schopné žiť v prirodzených podmienkach sveta, ale zároveň kultúrne bytie, ktoré je schopné sa formovať a pretvárať svoje podmienky aj seba.
Na základe tohto postoja k prirodzenosti človeka ktorá je normatívna a tým sa stáva prirodzeným mravným kódexom na konanie človeka sa etici znova prikláňajú k mienke, že prirodzený morálny zákon je skutočnou prirodzene vrodenou realitou, ktorá je ďalej formovateľná výchovou, socializáciou a prijímaním nových poznatkov. Tak hovorí napríklad český dominikán J.V. Příkaský ktorý na skutočnosť prirodzeného zákona hovorí: „Spoločne s prirodzeným zákonom, ktorého existencia je nesporná, pôsobí (na človeka) vplyv spoločenského spolužitia, túžba po istote vzťahov, výchova, zvyky, ľudské zákony a ustanovenia.“
