Vzťah etiky a politiky rieši Aristoteles

Vzťah etiky a politiky rieši Aristoteles už v úvodnej časti „Etiky Nikomachovej“ takto: „Hoci je najvyššie dobro jednotlivca totožné s najvyšším dobrom štátu, predsa sa zdá dobro štátu väčším a dokonalejším, než je dobro jednotlivca…teda veda o štáte (politika) používa všetky ostatné praktické vedy ako prostriedok“.
Etika je teda podriadená politike, to však neznamená, že politika ignoruje etiku.
Etika ako praktická náuka sa vzťahuje len na človeka, ktorý žije v štáte (v polis), teda vzťahuje sa na slobodného občana, ktorého možno charakterizovať ako „zoon politikon“ (tj. bytosť spoločenskú). Na otroka sa etika v aristotelovskom chápaní nevzťahuje. Otrok sa totiž od zvieraťa odlišuje iba tým, že „vníma hlas rozumu“, avšak sám rozum nemá.
V úvodných častiach svojho spisu s názvom „Politika“ to Aristoteles vyjadril slovami: „Človek, ktorý podľa svojej prirodzenosti nepatrí sebe, ale inému, je od prirodzenosti otrokom. Otrokom od prirodzenosti je teda ten, kto môže patriť inému a kto má len takú účasť na rozume, že ho pri iných vníma, ale sám rozum nemá.“
Podľa Aristotela štátotvornou bytosťou môže byť len človek slobodný, lebo iba on má zmysel pre dobro, môže a vie odlíšiť dobro od zla, právo od bezprávia… Etika je teda podľa Aristotela náukou, ktorá skúma konanie človeka (jednotlivca) z hľadiska jeho úsilia dosiahnuť dobro. Najvyšším dobrom je blaženosť, tj. to, čo má pre človeka zmysel samo osebe, čo je žiadúce osebe a nie pre niečo iné.
Ako teda Aristoteles chápe blaženosť? Aristoteles hovorí: „Blaženosť nie je stav, lebo ten (tj. ten stav) môže prináležať aj tomu, kto život prespí. Blaženosť musíme pokladať za jednu z foriem, ktoré sú žiadúce sami osebe…. blaženosť nič nepotrebuje, vystačí si sama.“
Aristoteles si uvedomuje, že predstavy ľudí o blaženosti sú rôzne. Jedni spájajú blaženosť s bohatstvom, iní s telesnou rozkošou a ďalší spájajú blaženosť s konaním, ktoré je založené na cnosti. Aristoteles zastáva názor, že podmienkou skutočnej blaženosti je „rozumová činnosť duše“. O blaženosti pritom Aristoteles uvažuje takmer výhradne len v súvislosti s pozemským životom človeka